Najšialenejšie víťazstvo na olympiáde. Keď získal zlato ten nesprávny rýchlokorčuliar.

Nachádzame sa na malom rýchlokorčuliarskom ovále v Salt Lake City. Je február 2002 a zimná olympiáda v plnom prúde. Pred zrakmi napätých divákov krúžia finalisti pretekov na 1000 metrov.

Plece pri pleci prešľapujú na dlhých ostrých nožoch štyria favoriti An Hjeon – Su (Južná Kórea), Li Jiajun (Čína), Apolo Anton Ohno (USA) a Mathieu Turcotte (Kanada). Piaty v partii výrazne zaostáva. Ide o Austrálčana Stevena Bradburyho, s ktorým ako medailovým ašpirantom nikto nepočítal. Až prišla posledná zákruta.


Prichádza ku strkanici, ktorá je v tomto športe pomerne častou. Čínsky pretekár neudrží stabilitu a napáli to priamo do ochrannej bariéry. Hneď na to padá aj Kórejčan, ktorý nešťastne hlavou zrazí k ľadu Američana. Ten ešte stihne úplne zbrzdiť aj Kanaďana. To všetko pomohlo k tomu, aby sa do cieľa dostal ako prvý prekvapený Austráčan v ležérnom tempe a s rozpaženými rukami. Ešte dlho nevie pochopiť, čo sa vlastne stalo. Bradbury totiž získava prvé zlato pre Austráliu v histórii zimných olympiád...A úplne nečakane.


Pretekár od protinožcov je okamžite označený za najšťastnejšieho olympijského víťaza v dejinách. Už jeho postup do finále bolo priam neuveriteľné. Jeho účasť v Salt Lake City sa totiž mohla skončiť už vo štvrťfinále. V druhej jazde ale kanadský favorit nedovolene blokoval Japonca Tamuru, a tak ho rozhodcovia diskvalifikovali. Bradbury sa tak nečakane dostal do semifinále. V ňom mu dlho patrila tretia nepostupová priečka, no prišlo ku zrážke Japonca Terana a Kórejčana Kima, čo malo za následok ich vypadnutie.


Aj po rokoch musí zvedavým novinárom opisovať tento obrovský úspech. „Bol som najstarším finalistom a úprimne – bol som presvedčený, že nemám na nikoho z nich. To všetko ovplyvnilo aj moju taktiku – vyčkávať vzadu, či sa náhodou niečo neprihodí. Bolo mi jasné, že moji súperi prahnú po zlatej medaile a bude to doslova bitka na ľade,“ opisuje svoje plány rodák zo Sydney. Ten zdedil tento šport po otcovi. Aj preto sa v pätnástich rokoch presťahoval za lepšími tréningovými podmienkami do Brisbane. Dokonca už v roku 1991 získal s austrálskym tímom zlato na domácich majstrovstvách sveta. Následne však jeho kariéru sprevádzala smola. V individuálnych pretekoch sa nevedel presadiť, aj keď absolvoval dovtedy až tri zimné olympiády. Mohol sa ale pochváliť bronzom z tímového závodu v Lillehammeri.


Trápili ho aj zranenia. Na pretekoch svetového pohára v Montreale v roku 1994 mu dokonca jeden zo súperov prerezal korčuľou stehno, a to tak nešťastne, že Steven stratil štyri litre krvi a zašiť ho museli 111 stehmi! O šesť rokov neskôr sa na tréningu neúspešne snažil preskočiť korčuliara a hlavou narazil do ochrannej bariéry. Výsledkom bol zlomený štvrtý a piaty krčný stavec a ochranný fixačný golier. „Strach som nikdy nemal. Korčuľoval som, lebo som nebol spokojný sám so sebou. V Nagane či Lillehammeri som strašne chcel získať medailu. Bol som mal smolu alebo som podal zlé výkony. Zlomený krk zmenil môj postoj k tomuto športu. V Salt Lake City som túžil odovzdať všetko, čo vo mne je, aby som po olympiáde nemal čo ľutovať. Zase to však vyzeralo len na deviate miesto, no konečne som mal šťastie, veľké šťastie...“


Po návrate do rodnej krajiny sa stal okamžite celebritou. Vystupoval v reklame či televíznych reláciách, objavil sa aj na poštovej známke. Chcel sa stať hasičom, no nakoniec sa rozhodol pre lukratívnejšie ponuky z médií. „Dlhé roky som na dráhe riskoval zdravie, bol som na štyroch olympiáda. Aj tak som bol takmer na mizine. Veď som si nemohol nič kúpiť len tak pre radosť, keď sa mi pokazilo auto, nemal som ho z čoho opraviť,“ vysvetľuje Bradbury. Dnes sa živí ako zabávač a motivačný spíker. Aj po športovej kariére ho to priviedlo do rôznych kútov sveta, veď vďaka novej profesii vystupoval v štrnástich krajinách. V najbližších mesiacoch o ňom natočia film. Knihu však už má. Volá sa „Posledný zostáva.“


00:00

KOMENTÁRE (0)